Medzi riadkami

“Ugh,” zabručala som zničene a zaborila svoju prázdnu hlavu do dlaní. Už tretím týždňom som zízala do prázdnej stránky vo Worde, neschopná vydolovať zo seba jedinú rozumnú vetu do toho sprostého článku o európskych voľbách. Už to bolo proste jasné, šéf ma zabije, len čo ma zbadá.

“Zase?” vyrušil ma zúfalý hlas mojej rozospatej sestry a z jediného pohľadu na kruhy pod jej očami som vedela, že som ju svojimi neustálymi nadávkami zobudila. A to rovno po tretej nočnej v tomto týždni, čo značilo ďalšieho kandidáta uchádzajúceho sa o moju smrť.

“Prepáč, nechcela som ťa zobudiť,” ospravedlnila som sa, len čo sestra zazrela po obrazovke môjho starého počítača. Aspoň, že tá ošúchaná klávesnica bez znakov písmen stále fungovala. To tie moje prsty mali akýsi vážny problém.

“Neskoro,” odvrkla naštvane Lucia a vyčerpane prešla k umývadlu, aby si napustila pohár čistej vody a skúsila sa tak zbaviť negatívnych myšlienok hneď po zobudení. Ona bola tou optimistickou z našej dvojice. Ja som bola večným tragédom. Aspoň to zvykla hovorievať mama.

“Nespala som celú noc a nedokázala som zo seba vysypať ani jednu normálnu vetu. Je to vôbec možné?” posťažovala som sa a rozpadajúci notebook s nechuťou zaklapla. Radšej som sa za vŕzgania stoličky otočila smerom k staršej sestre a venovala sa skúmaniu jej naštvaného výrazu.

“Moc nad tým rozmýšľaš, veď tam jednoducho napíš, že chceš väčšiu výplatu alebo nejaké prídavky. To by sa nám veru hodilo, melieme z posledného a to sú ešte dva týždne pred nami,” odvetila vševediaco sestra a potom, čo sa oprela o chladničku a odpila zo studenej vody, sa jedným skokom vyhupla na kuchynskú linku.

“Nepoznáš nejakú ešte viac očividnú cestu ako dať môjmu šéfovi najavo, že som nespokojná so svojím platom? V tomto momente môžem byť šťastná, že mám vôbec nejakú prácu. Už tri týždne som im tam len na okrasu, bez článku či rozumného slova. Už sa to viac ani nesnažím skrývať,” povzdychla som si a hlavu si podoprela čelom stoličky.

“A vidíš, máš pisateľský blok a ešte aj budeš meškať do práce, keď nezdvihneš ten svoj lenivý zadok a nepohneš si,” poučila ma sestra a ruku natiahla k nástenným hodinám visiacim nad dverami do provizórnej obývačky. Otočila som k nim hlavu, a len čo som si všimla ručičky nebezpečne tiahnucej sa k osmičke, vyletela som z miesta ako neriadená strela.

Ani neviem ako, ale o päť minút som už stála na špinavej zastávke mestskej a čakala na svoj autobus do práce. Po tom ako meškal aj záchranný spoj alebo inak ten, čo nikdy nemešká, a ani môj tretí záchranný autobus nebol v dohľadnej vzdialenosti, začala som byť nervózna. Hoci to nebolo nič neobvyklé, pretože autobusy v hlavnom meste boli nevyspytateľné a častokrát po ceste zapadli do tej najmenšej snehovej záveje. No teraz už sneh zišiel a trávnik pred našim panelákom sa z rozprávkovej bielej premenil na tradičnú podobu smetiska, čo autobusom nedávalo právo meškať.

Napriek tomu, že som v zápale absolútnej nudy a znechutenia odpadky rozhádzané okolo koša tri dni dozadu zbierala, stačilo pár hodín, skupinku strašne hustých siedmakov s cigaretami a odpadky boli na svojom pôvodnom mieste. Nikdy som sa nepovažovala za nejakú extrémistickú environmentálnu aktivistku, ale zúfalosť z čistého poznámkového bloku ma dohnala až k upratovaniu. Nie, že by to niekoho iného ako mňa samú v tom momente zaujímalo. Politikov totiž nezaujímalo životné prostredie, len konzum a stabilný príjem. Takže v tomto sme mali my, ľudia, ktorým naša zem stále nie je ľahostajná, smolu. Nezmenil by to ani nejaký trápny článok od pochybnej novinárky so spisovateľským blokom.

Takže nápad napísať o tom, že budem počas volieb prihliadať na environmentalistických kandidátov a ich prázdnym sľubom aj uverím, som hneď v ten večer zahodila.

Šťastie sa na mňa po chvíli premýšľania však predsa len usmialo, a keď som zbadala z diaľky prichádzať červený autobus, jemne som sa narovnala a z vrecka ošúchaného kabáta vybrala svoj pokrčený lístok. Keď som sa úspešne napchala aj do posledných voľných centimetrov v autobuse a dvere ma akýmsi zázrakom nerozdelili na dve časti, zostávalo mi už len prečkať cestu do centra.

“Možno by som sa mala zamerať na autobusovú dopravu,” zamrmlala som popod nos hľadiac do protiidúceho autobusu plného detí na ceste do školy. Ľudia v ňom na tom neboli teda o nič lepšie. A hoci autobusy boli večne prepchaté ľuďmi, reforma mestskej dopravy bola v nedohľadne. Toľko k ďalším volebným kandidátom.

“Tá dnešná mládež,” ozvalo sa mi za chrbtom hundranie, čo ma donútilo prekrútiť očami. Človek si raz niečo povie na verejnosti a už je považovaný za psychiatrického pacienta na úteku. A aj napriek faktu, že by sa vzhľadom na slovenské diaľnice tak ďaleko nedostal. Navyše Ryanair po posledných stávkach už tiež moc neletel a horiace vlaky boli len ďalším prepadákom v tejto inak modernej krajine.

Po dobrej polhodine plnej oblievania potu v rozbitom autobuse som už kráčala naprieč kanceláriou, šikovne vyhýbajúc sa spýtavým pohľadom mojich kolegov, skúmajúcim tie obrovské kruhy pod mojimi očami i pazuchami. Pre každý prípad som sa teda radšej zastavila pri masívnom zrkadle, kontrolujúc svoj hororový výzor.

Keď som sa uistila, že stále žijem vo svete, kde sa obyčajní smrteľníci nemenia na supermodelky počas jednej cesty v MHD-čke, odkráčala som nešťastne k svojmu stolu, kde ma čakal novučičký rám na môj vysokoškolský diplom. Ten, ktorý som minulý týždeň v záchvate hnevu rozbila na tisíc márnych kúskov, pričom jeden z nich trafil aj líce môjho šéfa. Vtedy už som bola stopercentne presvedčená, že ten chlap musí byť fakt svätý.

“Dobré ráno, Kikuš,” usmial sa na mňa spod extravagantného klobúku o pár rokov mladší kolega. Jeho žiarivé očné tiene v každom ohľade prekonávali tie moje a okrem toho, že mi pri pohľade na dielo skoro vypálilo oči, stojac pri ňom som sa vždy pristihla ako žiarlim. Módu mal v malíčku, o líčení nehovoriac a ja som bola pri ňom ako škaredé káčatko z rozprávky od Andersena. Niekedy som si aj myslela, že ma k nemu prisadili schválne, aby som sa niečo priučila. Možno mi tým chceli niečo naznačiť. Nie, že by som sa im čudovala.

“Dobré ráno,” poriadne som zívla a odpila si z kávy. Len čo mi však jazyk obalila horkastá chuť, tmavú tekutinu z predošlého dňa som vypľula späť do hrnčeka s nápisom “najlepšia novinárka”. Asi tak som sa aj momentálne cítila. Pretože tento titul by som na svoj opis teda rozhodne nepoužila. Aspoň že môj hodnotový rebríček stále neupadol.

“Vieš už, o čom bude tvoj tajuplný článok?” zasmial sa pobavene a na svojej stoličke sa otočil o tristošesťdesiat stupňov. Následne si zložil tú modernú verziu sombrera a so záujmom sa naklonil ku mne.

“Si vtipný, vieš to?” zazrela som po ňom nahnevane. Bola som už na prášky z faktu, že túto otázku počujem tretím týždňom a stále som na ňu nenašla odpoveď. Dnes jednoducho nemám svoj deň. Teda, mesiac. Či vlastne rok?

“Samozrejme, že viem,” usmial sa žiarivo Roman, “dnes som čítal fakt super článok o Kuciakovi. Mala by si si ho prečítať. Možno by si potom mohla napísať o tom, že nechceš žiť v krajine, kde vraždia novinárov za to, že píšu pravdu.”

“Asi by si ten článok mal napísať ty,” usúdila som zúfalo a zaprela sa o čelo kresla. Nápad to bol dobrý, ale podobných článkov už po internete behalo tisíce. A napriek tomu, že som sa s jeho myšlienkou stotožňovala, cítila som, že to nebola cesta, ktorou som sa pri svojom článku chcela vydať.

“Ale, prosím ťa, zlatíčko. Roman Takáč píše o móde a štýle, nie o politike. Na to si tu predsa ty,” odvetil, len čo mi vzduchom poslal ironický bozk.

“Niekedy rozhodnutia dať sa na politológiu aj ľutujem, to mi ver,” priznala som zdevastovane a rukami ukázala na svoj prázdny papier v editore, “napríklad v momentoch, ako sú tieto.”

Oči mi po Romanovom smiechu a chvíli pozorovania okolia opäť padli na pokrčený diplom, ktorý na niektorých častiach zdobila škvrna od kávy. Odkedy som ho dostala, slúžil mi jedine ako podložka pod kávu. Moje najvyššie dosiahnuté vzdelanie mi vďaka úrovni slovenských vysokých škôl bolo akurát tak na nič. Nebyť stáže v redakcii, ku ktorej som sa dostala vlastne takpovediac omylom, bola by som pravdepodobne predavačkou v Tescu. A to by som ten nájom už tým pádom nepotiahla.

Moje vzdelanie ma vlastne počas celého života len spomaľovalo. Zaujímala som sa o získavanie čo najlepších známok, z predmetov, ktoré som v živote nevyužila, z oborov, ktoré ma nikdy ani nezaujímali. Vo výsledku som aj tak nevedela nič a dlhé hodiny, ktoré som každý deň trávila memorovaním stránok učebnice boli absolútne zbytočné. To, čo som chcela robiť, som sa dozvedela až po prečítaní jedného fakt zlého volebného plagátu, pri čom som sa s kamoškou stavila, že ho dokážem napísať lepšie. Odvtedy som s písaním neprestala. Aké ironické, že po desiatich rokoch strávených neustálym ťukaním do klávesnice som sa zrazu nemohla prinútiť napísať ani mäkké f.

Možno by som mohla napísať o tom, voliť proti nevyužitiu vzdelania. Aby si tí, čo prídu po mne, mohli slobodne zvoliť odbor, ktorý ich baví, zaujíma a majú aj reálnu šancu sa v ňom niečo naučiť a následne uplatniť.

Nápad to bol dobrý, čo sa mi aj celkom pozdávalo, no len, čo som do počítača naťukala prvú akú-takú kostrbatú vetu, moja hlava bola opäť prázdna. Vetu som teda jedným ťuknutím vymazala a prezrela si svoju nekončiacu nočnú moru.

Každú chvíľu, ktorú som strávila pozeraním sa na prázdne stránky Wordu som premýšľala nad tým, čo tu vlastne ešte stále robím. V rozpadajúcom sa štáte, kde sa novinári boja napísať úprimné slovo, s nepotrebným diplomom, ktorý používam celý čas len ako podšálok, neschopná prísť na to, na čom mi vlastne záleží. Nielen v článku, ale aj pri voľbách. Nedokázala som sa plne odovzdať len jednému problému. Aj napriek šéfovmu naliehaniu.

“Kristína,” ozvalo sa spoza rohu autoritatívne. Až teraz som na vlastnej koži pocítila porekadlo my o vlku a vlk za humnami: “Potrebujem od vás podpísať papiere.”

Romana sediaceho naproti striaslo a v rýchlosti blesku zložil z hlavy svoj obrovský širák. V momente som bola bledá ako stena a mám pocit, že moje srdce aj vynechalo pár úderov. Hlavu som o pár centimetrov otočila a so strachom v očiach sa pozrela do neprístupnej tváre môjho šéfa.

“Prosím?” vykoktala som zo seba s rastúcim knedlíkom v krku. Bolo mi jasné, že práve odbili moje posledné hodiny v redakcií. Jeho chladný výraz doplnený tou hrozivou jazvou na pravom líci tomu len nasvedčoval.

“Ešte ste nepodpísali súhlas so spracovaním osobných údajov. Chcete tým snáď niečo naznačiť? Azda nás len neopúšťate,” uškrnul sa Tomáš Skalický a na stôl predostrel zväzok papierov, z ktorých vytŕčali rôzne farebné lístočky. Myslím, že ten kameň, ktorý mi zo srdca spadol bolo počuť až do Trnavy.

“Och, samozrejme,” zaštebotala som radostne a svojím obhryzeným perom som podpísala prvé vyznačené políčko.

“A ako je na tom váš článok?” vyzvedal, zatiaľ čo som prechádzala stranami dokumentu o ochrane osobných údajoch. Spočiatku som bola k týmto papierom celkom skeptická a pokladala som ich za zbytočné, ale potom čo mi doslova zachránili prácu, by som mu snáď prepísala aj majetok, ak by ma o to požiadal.

Na druhej strane som po včerajšej prednáške veľmi dobre vedela, čo všetko zákon o ochrane osobných údajov obsahuje. Dostala som za svoju aktivitu dokonca aj cukríky. Potom už som plná energie počúvala jedna radosť. Zaujímavé bolo, že na písanie dopovanie sladkým nepomáhalo. Verte mi, skúšala som to.

“Ako včera, predvčerom aj deň predtým,” ozval sa posmešne Roman, no len čo som po ňom zazrela, sa opäť poslušne skryl do svojej bezpečnej ulity a tváril sa, že píše ďalší svoj trhák.

“Stále nič?” premeral si ma neveriacky nadriadený a začudovane pokrútil hlavou. Ďakujem. To, že som najväčšie sklamanie tejto redakcie som doteraz naozaj nevedela.

“Žiaden pohľad na vec nie je dosť dobrý,” snažila som sa o vlastnú záchranu. Hovorí sa, že topiaci sa aj slamky chytá, a toto bola jediná schopná výhovorka, s ktorou som dokázala v tej rýchlosti prísť. A navyše bola aj pravdivá.

“Neverím tomu, že nemáte nejaký nápad na to, ako namotivovať ľudí k tomu ísť voliť,” nechápavo odvetil a natiahol sa k pokrčeným papierovým guličkám, ktoré skrývali moje nezmyselné nápady. V duchu som sa modlila, aby ich neotváral a nevidel tak tú hrôzu, s ktorou som počas troch týždňov prichádzala. Našťastie boli moje modlitby vyslyšané a papier ihneď svišťal vzduchom.

Keď papierová guľa dopadla na dno prázdneho koša, šéf nadšene zajasal. V jeho očiach sa mihla iskra a ja som vedela, že prepusteniu sa dnes vyhnem. Vďakabohu.

“Rovnosť medzi mužmi a ženami nedosiahneme ani počas volieb, tak na čo sa snažiť?” mykla som plecami so snahou o vtip a prezrela si šéfov pobavený úsmev. Vedela som, že sa stále tešil z dobrého hodu a svoju možnosť zabaviť sa som naozaj nechcela premeškať.

“Nepovažoval som vás za feministku.”

“Nie je ňou snáď každá žena?” oponovala som otázkou a rozlietané vlasy som úhľadne prehodila na stranu. Rukou som si pretrela unavené oči a inštinktívne sa natiahla k hrnčeku s kávou. Keď som si však o stotinu sekundy uvedomila, aká podivná tekutina sa v ňom skrýva, ruku som opäť stiahla k sebe.

“Čo ak by váš ďalší článok bol o tom?” navrhol podpichovačne, hoci jeho hlas bol absolútne presvedčivý. Z nedbalej ležérnej polohy som sa rýchlo narovnala, pripravená čeliť šéfovmu najnovšiemu zadaniu. Na to, že to posledné nemám dokončené, som v tom momente akosi nehľadela.

“Myslíte to vážne?” srdce mi radosťou poskočilo, keď som si uvedomila, že môjmu trápeniu je koniec. V mojej hlave vírilo zrazu množstvo nápadov na to, ako najnovší článok poňať a ja som sa nemohla dočkať toho, ako šéf odíde a ja sa naplno pustím do písania.

“Áno, môžete sa doň pustiť, len čo odovzdáte váš článok o voľbách,” pritakal súhlasne a moja dobrá nálada pohasla.

Moja smola bola odjakživa v tom, že som sa pre veci príliš rýchlo nadchla. Nezostávalo mi tak nič iné ako sklamane poznamenať: “Samozrejme.”

Ak som si chcela zachovať aj tú poslednú kvapku hrdosti, ktorá mi zostala, šéfovi som nemohla odporovať. Sklonenú hlavu som začudovane podvihla, len čo som začula jeho tichý smiech: “Nepochopila som snáď niečo?”

“Asi zadanie, Kristína.”

“Prosím?” hlas mi z prekvapenia vyletel takmer o tri stupnice a ja som sa z celej sily snažila ukorigovať svoj vražedný pohľad, ktorý sa dral na povrch. V tomto citovom rozpoložení sa so mnou neradno zahrávať.

“Aká bola vaša úloha?” premeral si ma, akoby mi neveril, že vôbec viem, o čom mám písať. A možno som to fakt ani nevedela.

“Napísať článok, ktorý ľudí podporí voliť,” prehlásila som vševedúcky, zakrývajúc fakt, že aj napriek tomu, že zadaniu perfektne rozumiem, nedokázala som nič napísať už viac ako tri týždne.

“Tak čo vám tak dlho trvá? Podobné články píšete bežne,” čudoval sa skúsený novinár Tomáš Skalický, zatiaľ čo nechápavo krútil hlavou, “a za mnohonásobne kratší časový úsek.”

Bol čas vyložiť karty na stôl. Zhlboka som sa nadýchla a zničene prehovorila: “Neviem sa rozhodnúť, z ktorého uhla mám článok poňať. Chcem počas volieb orodovať za lepšie školstvo? Alebo ekologické zmeny v krajine? Som vo všetkých tých možnostiach stratená.”

“Koho budete voliť vy?” spýtal sa zvedavo.

“Ešte nemám ani poňatia,” priznala som porazenecky a notebook s nechuťou zaklapla, “neviem ani čo chcem zmeniť, nie to ešte, koho voliť.”

Ak sa šéf niečoho chytil, nikdy sa nenechal tak ľahko odradiť. To bola jedna z jeho najlepších i najhorších vlastností. Neprestával dobiedzať a inak tomu nebolo ani teraz: “A predsa stále veríte, že ten problém, za ktorý toľko bojujete, bude vyriešený? Že sa niečo v našej krajine zmení?”

“Samozrejme, že verím. Inak by som k voľbám ani nešla.”

“O tomto napíšte,” žmurkol na mňa pyšne a za sprievodu vzďaľujúcich sa krokov odišiel do svojej kancelárie. Po dokumentoch o ochrane osobných údajoch na mojom stole nezostalo ani stopy.

Čo sa na ňom však po chvíli objavilo, bolo množstvo popísaných papierov a lístočkov prilepených všade naokolo, zaznamenávajúcich moje neustále prichádzajúce myšlienky. Z tých sa za pár minút vykľuli aj zmysluplné vety a o štyri hodiny intenzívneho písania som v rukách konečne držala aj hotový článok. Taký, s ktorým som bola konečne aj úprimne spokojná.

Len čo som svoj hotový článok od radosti niekoľkokrát pobozkala a vyobjímala, nadšene som sa rozbehla smerom ku kancelárii hlavného editora. Úsmev, širší než trojprúdovka medzi Bratislavou a Trnavou, prekvapil Tomáša Skalického, krátko na to, čo mi otvoril dvere.

“Hotovo?” spýtal sa prekvapene a od hlavy po päty si ma svojimi štyrmi očami premeral.

“Hotovo,” odvetila som spokojne a hrdo nesúc svoj článok som vošla dovnútra jeho kancelárie.

A keď som z nej po polhodine s úsmevom odchádzala, jediné, na čo som dokázala myslieť bol fakt, že som to zvládla. Že hoci ešte neviem, komu dám v najbližších voľbách svoj hlas, hlavné je, že k voľbám pôjdem. A to je to, na čom počas volieb skutočne záleží.

V tom duchu sa totiž niesla aj posledná veta môjho doteraz najlepšieho článku: “Nech si každý volí koho chce, hlavné je, že ľudia pôjdu voliť!”.

Text je vytvorený vrámci súťaže JuniorINTERNET 2019 v kategórii JuniorTEXT.

#príbeh #život #voľby #písanie