Zatím žádné štítky
Naše priateľstvo sa skončilo akosi náhle. Chcela by som povedať, že aj nečakane, ale asi to po spätnom zvážení už nie je pravda. Pretože známky toho, že sa rozpadá, tam boli a my sme ich ignorovali s tým, že predsa nie je možné, aby niečo také pevné ako naše kamarátstvo skončilo. A keď sa to stalo skutočnosťou, minimálne ja som z toho bola dlhú dobu dosť otrasená, i keď som sa snažila nebiť. Snažila som sa byť silná a prežiť, ako najlepšie som vedela.
Možno, že to bol môj skutočne prvý rozchod. Rozchod signalizujúci koniec úprimnému a intenzívnemu priateľstvu, ktoré sme už pár rokov zdieľali. A hoci sme sa nepoznali od útleho detstva (teda možno aj áno, ale ani jedna z nás si nespomína, ako sme sa spoznali), vedeli sme o sebe všetko. Boli sme tu pre seba vždy a navždy.
Mám pocit, že sa to už naozaj zvrháva, ale keďže bola asi mojou vážnejšou najlepšou kamarátkou, prežívala som tento vzťah ozaj intenzívne. Bola vždy tou, ktorej som sa mohla zdôveriť, vyplakať na ramene a oprieť v slabej chvíli. S ňou som sa vždy úprimne zasmiala, či na hlúpostiach alebo problémoch, s ňou i ticho malo zmysel.
V jednom období som sa na nej stala priam závislá, týždňové obdobie bez telesného kontaktu som vnímala hororovo. Sama som to vedela a nedokázala som tomu zabrániť. Zrazu som hľadala zmysel svojho života, pretože mi nič nedávalo zmysel. Chodila som po dome ako mátoha, presúvala sa od jedného počítača k druhému, nič ma úprimne nebavilo. Preto, lebo nebola pri mne, aby mi to spríjemňovala.
Píšuc tieto riadky si pripadám naozaj zvláštne, ale niečo podobné som vtedy prežívala. Chýbala mi najlepšia kamarátka ako nikdy predtým. A pripadalo mi, že ona samú seba už dávno predtým našla. Že ja som sa hľadala pri niekom, kto už mal svoj smer určený.
Pozerajúc na sa to obdobie spätne, pamätám si všetky tie pocity, ktoré som prežívala. Dobré i zlé, šťastné i smutné. Spomínam na všetko, čo sme spolu prežili a nemôžem sa neusmiať. Pretože je veľmi dobrý človek na to, aby som sa na ňu za toto krásne obdobie hnevala.
A keď krása razom skončila, prázdnota na seba nenechala dlho čakať. Stopy po intenzívnom priateľstve sa začali vytrácať a mňa užieral pocit, že jej nemôžem ani len napísať. Moja hrdosť mi to jednoducho nedovolila. Hnev, ktorý som cítila voči našim spoločným priateľom sa premietol aj na ňu, čo signalizovalo zabudnutie.
Počas mesiaca, ktorý som strávila zabúdaním a ignorovaním jej osobnosti, som si postupne začala uvedomovať jej obrovský vplyv na moju osobnosť. Povedala by som to aj tak, že som sa naučila byť sama sebou a aj sama so sebou. Naučila som sa mať rada vlastnú prítomnosť, hoci mi nič iné ani nezostávalo.
Zrazu som sa ale vyhrabala zo svojej bezpečnej zóny, ktorú predstavoval náš byt a v spoločnosti inej kamarátky, ktorá sa práve liečila v nemocnici, som za videohovoru vyšla na miestny kopček, kam som si so sebou vzala aj náčrty príbehu, na ktorých som chcela pracovať. A ako som tam tak sedela a premýšľala nad životom mojich postáv, do hlavy sa priplietol i ten môj so spomienkami na priateľstvo, ktoré som zahodila bez nejakého podstatného dôvodu.
Niečo sa vo mne zlomilo a ja som jej teda konečne napísala. Poviem to tak, že pokojné miesto a dobrá hudba spravili svoje, pričom teda sebaláska, ktorej som sa naučila pridala na odvahe. Zavolala som ju, či nepríde za mnou na kalváriu a ona prišla. Prišla a vo mne sa opäť niečo zlomilo, hoci som si držala odstup.
Bála som sa toho, že ak vzťahu opäť prepadnem, stratím nezávislosť, ktorú som si počas mesiaca samoty budovala.
Mala som však pocit, že nič také sa nestalo a pocítila som, aké to je mať kamarátstvo, bez nejakej zvláštnej závislosti. Bolo to príjemné, len tak sedieť vonku, diskutovať na životné radosti a strasti, prechádzať sa spoločne po meste a smiať sa na vtipných situáciách. Mesačná pauza bola cítiť, ale neodradilo nás to a tak sme si to o pár dní zopakovali.
Ten deň vo mne však zlomil aj to, čo som nevedela, že sa zlomiť dá.
Počas kofoly, ktorú sme si užívali v jednej zapadnutej krčme sa mi zverila, že sa všetci ostatní priatelia, moji najbližší priatelia, chystajú do Švajčiarska, s tým, že moja pozvánka sa pravdepodobne stratila. Nie, nebola ani plánovaná. Človek by bol aj povedal, že ak pre ňu naše priateľstvo niekedy niečo znamenalo, zastala by si ma a postavila sa za to, aby som bola tiež pozvaná. To sa však nestalo a ona ma nechala napospas.
Možno to tak ani nemyslela, nikto z nich, ale ja som vedela, že toto zanechá svoje následky na mojej psychike. Ak ich to ešte nezanechalo. Uhrala som to na pohodičku, hoci vo svojom vnútri som ticho zomierala. Kričala som o pomoc, ktorú mi ona neposkytla. Všetky naivné predstavy o tom, ako veľa pre ňu naše priateľstvo znamená, že sa ma proste zastane. Ale nestalo sa tak.
Doma som sa zrútila, psychicky i fyzicky som si siahla na vlastné dno. Bolesť, ktorú som zažívala nešlo pochopiť. Byť zradená najlepšou kamarátkou, bolí. A ako veľmi.
Plakala som nad tým, že ja som im obetovala všetko, snažila som sa najviac ako to šlo a nestála som im ani za to, aby ma pozvali na spoločný výlet, ktorý mal byť za odmenu. Za tú ťažkú prácu, ktorú som počas tých dvoch rokov vynaložila, aby sme ako výchovné zariadenie fungovali. Cítila som sa zradená, a aj som bola. Aspoň teda z môjho pohľadu.
Následne som sa opäť izolovala. Kompletne som sa izolovala s cieľom vyliečiť sa. To jediné som totiž potrebovala. Obrátiť sa na tých priateľov, ktorí mi ešte zostali a opäť sa naučiť byť sama sebou, sama so sebou spokojná. Keďže pre nich som očividne nebola dosť dobrá.
Túžila som po tom, dokázať im, že som lepšia, že ma ich zrada nezlomí. Preto som sa pred skončením letných prázdnin potrebovala dať dokopy. Prestať konečne spochybňovať moje nedostatky a zamerať sa na silné stránky. Hoci mi v tom pomohla až letná akadémia, ktorej som sa ku koncu leta zúčastnila. Tam som skutočne spoznala svoje prednosti, pretože po prekonaní strachu ísť do neznámeho prostredia úplne sama, som im konečne čelila.
Keď som sa podelila so svojím príbehom a našla pochopenie, uľavilo sa mi a nenávisť voči ľuďom, ktorým som nestačila, sa o malú kvapôčku zmenšila. Stále ale nezmizla úplne. Pripravila som sa však na to, tým ľuďom čeliť. Pretože ja už som so sebou bola spokojná. A ak oni neboli, bolo mi to srdečne ukradnuté.
Pravdou bolo, že už som nedokázala nájsť cestu, akou spoločne budeme vychádzať. Preto som sa od nej oddelila aj v skautingu a začala pracovať sama na seba. Po predchádzajúcich udalostiach, kedy bola oslavovaná za moju prácu, už som chcela tiež zažiť svoju chvíľu slávy. Pretože som si ju zaslúžila, úplne rovnako.
Nebola som ale úplne odmeraná, a rozhodla som sa jej pomôcť s novou družinou, ako som len vedela. Bolo to niečo, čo som sa cítila dlžná, hoci som veľmi dobre vedela, že ja tým dlžníkom nie som. Cítila som však, že ak mám byť lepšou verziou samej seba, bude to mojím vykúpením.
Po tejto pomoci už som sa zaujímala len povrchne. Nezaujímalo ma nič iné, ako to, aby mi neprerušovala moje stretnutia s deťmi, nakoľko som sa chcela kompletne oddeliť. S neustálym pripomínaním to síce bolo ťažké, pre mňa i deti. I keď ja som na tom bola trochu lepšie a deti tú zmenu nakoniec ani nepocítili. Nechcela som totiž, aby sa cítili nejako ovplyvnené našimi vzťahmi. Nedobrými vzťahmi.
Pomalými krokmi som sa ale chcela viac angažovať, stále som pociťovala potrebu ukázať im, aká som dobrá. Dokázať im, že mám na to, čo vo mne hľadali a očividne nenašli. Pokračovať tam, kde oni zlyhali.
Dostala som aj malý prehovor do duše, od jednej z našich vedúcich, kde som sa dozvedela, ako vnímali príbeh z ich pohľadu a hoci som nemu vôbec nepochopila, rešpektovala som to. Nechcela som to viac riešiť. Nemala som na to silu, ani nervy. Rozhodla som sa posunúť ďalej a neobhliadať sa vzad.
Trvalo to dlhú dobu, kým som jej dokázala úplne odpustiť. Im všetkým. Napokon som tak ale spravila, nakoľko som nepotrebovala zaťažovať svoj život hádkami, ktoré nezmením. Minulosť sa zmeniť nedá, tak som to nechala tak. Úplne som sa na nenávisť vykašľala a nechala ju ísť ďalej.
Je nad slnko jasné, že tak veľmi poškodené vzťahy už sa nedajú obnoviť. Že si to zanechá svoju daň na všetkom. Na každom rozhovore, spoločne strávenom momente. Bohužiaľ sa kvôli tejto skúsenosti už nedokážem ani len otvoriť inému vzťahu. Všetko robím len tak povrchne, aby som si neublížila. Toto je moje zranenie z bitky menom priateľstvo. Neviem, aké rany to zanechalo na jej duši, avšak zdá sa, že ona odišla iba s novou najlepšou kamarátkou a s frajerom, ktorého nemám rada.
Ale po roku, ktorý som strávila neustálou nenávisťou už môžem povedať len jediné.
Koniec nenávisti. To mi teraz rezonuje v hlave, pri pohľade na rozkošnú fotku mojej bývalej najlepšej kamarátky a jej priateľa, ktorého nemám rada natoľko, až sa to podobá nenávisti. Ale už to nejdem nazývať nenávisťou, nakoľko tej som sa vzdala. Prestala som riešiť jeho osobu a cítim sa lepšie. Nemám problém s tým, prehodiť s nimi pár slov, vediac, že nikdy nenadobudnú hĺbku, akou oplývali kedysi. Teraz už sa iba pousmejem na fotku peknú natoľko, že nech sa na ňu pozerám koľko len chcem, jediné na čo myslím, je fakt, že by som bola rada, ak by som sa jej odfotením mohla pýšiť ja.
Už necítim nenávisť, ktorá mi toľké dvere zatvárala. Teraz cítim slobodu, ten symbol nového začiatku, ktorý som vďaka ich zrade mohla zakúsiť. Slobode, ktorej som sa po nekonečnom hneve naplno odovzdala.
A to je dnešné posolstvo. Že akokoľvek kruté priateľstvo dokáže byť, akokoľvek nepriateľskí ľudia sú, vždy je tu cesta, ktorá vám prinesie viac radosti, ako zloba. Hovorí sa jej odpustenie, a je to tá najslobodnejšia voľba, ktorú pred sebou máte.
Hoci príbehy sú iné a každý situáciu vníma úplne inak.
Toto je môj vlastný pohľad na udalosti, moje nefalšované pocity, cesta môjho života a môj príbeh.
A aký je ten váš?