Zatím žádné štítky
Nedokážem udržiavať kontakty počas leta.
Neviem, či je to tak aj u niekoho iného, alebo sa táto šialenosť deje len mne, ale jednoducho neviem ako si udržať vzťahy cez prázdniny bez pocitu, že ich úplne strácam. Najhoršie sú práve tie letné. Pretože letné prázdniny trvajú zo všetkých úplne najdlhšie a jazvy sa na poškodenom vzťahu odzrkadlia. A mňa tá nenávisť voči tejto skutočnosti ničí.
Ničí ma vedomie, že nedokážem napísať kamarátkam a normálne sa s nimi baviť aj počas leta. Hoci tieto vzťahy počas školského roku fungujú len na princípe pravidelného stretávania sa v škole a maximálne tak občasného písania si raz za týždeň. Pretože toto je očividne spôsob, akým moje priateľstvá fungujú. A neznášam ho.
Že len sedím doma a asi čakám na to, kým ma niekam zavolajú tí druhí. Tá malá hŕstka priateľov, ktorá to so mnou ešte nevzdala. Ale ja len čakám, neodvažujem sa k prvému kroku. Pretože mne príde hrozne hlúpe len tak im napísať, keďže ani neviem, či sa so mnou chcú baviť. Či ich nebudem otravovať, alebo či majú náladu na to znášať moje správanie, ktoré im podľa môjho osobného, ničím nepodloženého, názoru veľmi často vadí. A hlavne, či sa s nimi budem mať o čom baviť, keďže ani neviem, čo sa s nimi deje, okrem teda základných vecí, ako to, že pravdepodobne spia, jedia a chodia na brigádu, prípadne trávia čas s inými priateľmi. Ku ktorým ja nepatrím.
Rada by som to zhodila na moju časovo náročnú brigádu a minimum voľného času, ale nemôžem, pretože som si už aj v tomto čase dokázala nájsť chvíľu na to, aby som vypadla do mesta s dobrou kamarátkou. Po sto rokoch.
Možno sa im jednoducho len nechcem starať do života, pretože aj tak by som im mohla ublížiť. Čo nechcem. Ale v snahe nikomu neuškodiť škodím sama sebe a nášmu vzťahu. Pretože moje sebavedomie upadá vo chvíli, kedy niektorá z nich pošle fotku toho, ako si spoločne užívajú, niekde bezo mňa. Vtedy som, okrem celého sveta, najviac nahnevaná na seba samú. Lebo ja nedokážem prekonať ten blok vo mne, ktorý mi zakazuje napísať im a starať sa im do života, keď ma za moju zvedavosť budú môcť odsúdiť.
A viete ako funguje dnešná spoločnosť, odsudzuje. Úplne za všetko, za každú hlúposť i dobrý čin. Súdia vaše činy na základe toho, čo ste spravili zle, odhliadajúc od toho, čo ste spravili dobre. Na rozdiel od toho, čo sa vám podarilo vo vašej najsilnejšej chvíli sa stávate obeťou tej najhoršej chvíle vo vašom živote.
Nechcem byť odsúdená a preto som ticho. Pretože to proste nejde, to nekonečné ticho prerušiť. Nechcem si s nimi pokaziť vzťahy viac ako sú a možno ešte stále nejako naivne očakávam, že sa ozvú sami. Ale ten moment akosi nechodí.
Možno tiež čakajú ako aj ja.
A vyzerá to tak, že sa nikto z nás nedočká. Jediné, na čo sa totiž ja zmôžem, je poslať im maximálne fotku na Snapchate, keď mám buď dobrú náladu, alebo čo povedať. Inak som ticho. A možno si ho niekedy užívam, za to v inom čase ma kompletne ničí.
S touto životnou strasťou, s ktorou sa vyrovnávam už tretím rokom, som sa nedávno podelila s mojou dobrou kamarátkou, ktorá mi vysvetlila, že sa občas cíti úplne rovnako. A že možno to teda nie je len môj prípad a v skutočnosti teda nie som sama na tomto svete, ktorá sa aj obklopená priateľmi cíti tú najhoršiu samotu.
Že je nás viac, opustených ruží v obkolesení tŕňov.
Viac takých, čo sa cítia úplne sami. Viac takých, čo sa boja písať druhým, len aby ich nejakým spôsobom neobťažovali, či takých, čo neradi žiadajú druhých o láskavosť, bojac sa toho, aby ich nevyužívali. A hoci to nie je vôbec pointou tohto srdcervúceho výlevu, priznám, že som po zverení sa kamarátky pocítila úľavu.
Úľavu z toho, že nenesiem svet na vlastných pleciach, či z toho, že možno to nie je len moja chyba. Že asi by som sa mala pokúsiť o nejaké nadviazanie kontaktu, hoci môže byť len úplne nezáväzný.
Pretože možno ten prvý krok naozaj začína len tým obyčajným slovíčkom, ahoj.